pondelok, 20. februára 2017

Ach tie jazyky

Čauky mňauky! Bolo to len nedávno, keď som písala do školy mail a nedalo mi sa nezamyslieť. Som v Brne už štvrtým rokom (strašne to letí) a čím ďalej tým viac pozorujem rôzne jazykové zvyklosti. Nebudeme si klamať. Dáte mi za pravdu, keď poviem že v Brne je niekedy v šaline viac počuť slovenčinu než češtinu. A práve obdivujem Slovákov, ktorí si aj po rokoch v Brne zachovajú krásnu ľubozvučnú slovenčinu. Na druhú stranu sa nájdu aj takí, ktorí sa snažia silou mocou "mluvit".




Priznám sa, že ja po slovensky rozprávať neviem. Keď musím, tak vedome možno áno. Na úradoch alebo v oficiálnej komunikácii. Ale keď opadne stres, tak sa zas vrátim do svojho pôvodného módu  a rozprávam obojako. Používam svoje rodné záhorácke nárečie. Je to pre mňa prirodzené a zhovárame sa tak všetci doma a aj s priateľmi z okolia. A tým, že som teraz v Brne, sa moja snaha rozprávať pekne, čisto po slovensky úplne rozplynula. 
Bývam v pohraničí, polovicu rodiny mám na Morave a nemám problém rozprávať po česky (ale Česi hneď spoznajú, že mi to nie je ono :D). A čo teraz? Nie je mi prirodzená slovenčina ani čeština. Niekedy, keď píšem do diskusií píšem česky, aby som si osviežila pravopis. Inokedy zase po slovensky. A už sa v tom strácam. Často sa mi stáva, keď som na dovolenke napríklad v Tatrách, tak si myslia, že som Česka.
Veľmi sa mi páči, že ľudia s naozajstnou ľubozvučnou slovenčinou prevažne zo stredného Slovenska alebo zo severu, sa po presťahovaní do Čiech nepokazia a rozprávajú pekne. Iní si zase osvoja určité české výrazy a hovoria aj tak aj tak. Myslím, že je škoda silou mocou zapadnúť do tvrdo znejúcej češtiny, keď slovenčina je tak krásna a čistá. A priznajme si tiež, že čeština z úst Slovenky znie trošku komicky. Nikdy som sa nad podobnými vecami nezamýšľala, Až teraz. Chystám sa písať diplomovú prácu a vŕta mi hlavou či zvládnem českú gramatiku. Nie som žiadny grammar nazi, ale na pravopis si vcelku potrpím.
Určite poznáte ten pocit, keď ste z nejakej časti Čiech či Slovenska a máte svoj dialekt. Napríklad tu v Brne vždy rozoznám, že je daný človek z Ostravy alebo Moravy. Aj keď Brnenské či Pražské nárečie som sa ešte rozoznávať nenaučila. A čo sa týka Slovenska, tam to je jasné. My záhoráci máme svoje a povedala by som, že máme blízko k juhomoravskému Slováckemu nárečiu. A východniari, tí už sú kapitola sama o sebe.

A čo vy? Ako vnímate dialekty a rôzne jazykové zvyklosti? Rozprávate čisto alebo máte svoj rodný dialekt?

Letiš


3 komentáre:

  1. No.. pravdu máš... mne napr. ide na Slovensku na nervy, ako sa silou mocou každý snaží pretlačiť rôzne anglicizmy namiesto pôvodných slov. Rovnako aj v knihách, keď domáci autori používajú anglické mená namiesto slovenských... alebo aj niektoré nespisovné výrazy, ako "neni". Ale to už je u mňa taká "choroba z povolania" :-D Tiež mi občas ujdú nespisovné slová, ale myslím si, že každý by mal najviac hovoriť takým jazykom, ktorý je typický pre daný kraj, v ktorom žije. Vážiť si ho, nezanevrieť naň a aj keď sa raz naučí hovoriť aj inými, k srdcu najbližšie by mal mať, predsa len, k svojmu rodnému jazyku.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak potom ti musím ísť na nervy aj ja, anglicizmy a nespisovné výrazy patria do môjho mišung slovníka :D Ale v knihách ma to tiež štve, paradoxne preto radšej čítam knihy v češtine, ktorá má v mnohých prípadoch lepšie výrazy a jazykové prostriedky. Na mňa je slovenčina v hororoch príliš mäkká :D Veď vieme svoje. Ja sa na spisovnosť v žiadnom prípade nechytám aj keď sa miestami snažím.

      Odstrániť
    2. Nie nejdes mi na nervy :-D mne sa tvoja misungova reč páči 😊 :-D
      To som skôr narážala na reč v globali. Veď aj ja nehovorím stále spisovne a pri hovorovom prejave je to na mieste. Mnoho vecí mi prekáža ale tiež sa tomu kvôli zvyku nevyhnem :-D

      Odstrániť